Súperi ho prezývali Lokomotíva. Behal ako stroj a fučal pri tom ako parná lokomotíva. Jeho beh vyzeral ako trápenie - hlavou hádzal zo strany na stranu, v tvári výraz nefalšovaného utrpenia. Sám o tom hovoril, že proste nemá talent behať pekne. Behal iba rýchlo. Reč je o najväčšom bežcovi všetkých čias - Emilovi Zátopkovi.
Keď na prvej povojnovej olympiáde - v Londýne v roku 1948 - predbehol v behu na 10 000 m väčšinu svojich súperov minimálne
o celé jedno kolo, The Times o tom napísali: "Zátopkov finiš strhol obecenstvo k ováciám, aké v histórii atletiky nemajú obdoby." Ešte nemohli tušiť, že to je len začiatok.
Následný beh na 5 000 m podľa vlastných slov Zátopek podcenil a skončil až strieborný. No poučil sa. V priebehu nasledujúcich štyroch rokov vyhral všetkých 75 pretekov, na ktorých sa zúčastnil. Na tratiach od 1 500 po 10 000 m.
A potom prišli olympijské hry v Helsinkách. Písal sa rok 1952. Tu si dovolím malú odbočku. Pamätáte sa na ten neopakovateľný spôsob, akým zápas slovenskej hokejovej reprezentácie komentoval komentátor fínskej televízie? Svoju pamäť si môžete osviežiť tu. A nielen ju. Neuveriteľne osviežujúce sú aj komentáre pod tým videom. Aj tie sú jasným svedectvom, že medzi Fínmi a Slovákmi
(či predtým medzi Fínmi a "Čechoslovákmi") je akási permanentná latentná spriaznenosť, ktorá sa tiahne našimi dejinami ako podzemná rieka a v niektorých historických momentoch zrazu vytryskne na povrch akoby odnikiaľ.
Fínska republika vznikla o rok skôr ako Československo a Fínov je dnes skoro presne toľko ako Slovákov. A tak ako Slováci aj Fíni boli stáročia ovládaní inými národmi. V 20. a 30. rokoch minulého storočia však Fíni prostredníctvom športových výkonov svetu povedali, kde a kto vlastne sú. Najdôležitejšie pre nich boli dve z najklasickejších disciplín - vytrvalostný beh a hod oštepom.
A nebol to len legendárny bežec Paavo Nurmi, ktorý zapálil olympijský oheň a tým olympiádu Helsinki 1952 zahájil. Symbolom olympijského štadióna v Helsinkách sa stala veža s výškou 72 m - toľko hodil oštepom víťaz tejto disciplíny Matti Järvinen na olympiáde v roku 1932. Kapacitu olympijského štadióna v Helsinkách Fíni drevenými tribúnami na čas hier nadstavili na 80 000 divákov. Nikdy predtým a nikdy potom tam toľko ľudí nebolo. Ani na koncerte The Rolling Stones. A Zátopka Fíni dobre poznali.
V roku 1947 vo Fínsku porazil fínskeho majstra sveta a v roku 1950 vytvoril v Turku svetový rekord v behu na 10 000 m. Zátopek bol slávny po celom svete dávno pred pamätnou helsinskou olympiádou. No okrem Československa najmä vo Fínsku.
Beh na 10 000 m to je samozrejme 25 kôl na 400-metrovom okruhu. Zátopek bežal v čele od piateho do posledného kola a v čase nového olympijského rekordu vyhral s náskokom pol minúty! Na tejto trati nemal súpera. Viacerí si však na neho brúsili zuby
a tvrdili, že ho konečne predbehnú v behu na 5 000 m. A skutočne. Do posledného kola Zátopek nasadil mohutný finiš, ktorým strhol svojich najbližších súperov a traja ho predbehli. Tým sa však tak vysilili, že Zátopek ich následne prešprintoval
a s pohodlným náskokom zvíťazil. Komentátori hovorili o závode storočia a už tu sa z obrovského davu prítomných divákov ozývalo zborové ZA-TO-PEK! Pre Fínov to nebol Zátopek, ale Satu (fínsky rozprávka) - Pekka (fínske mužské meno) - Zázračný muž.
Po dvoch závodoch mal na konte dve víťazstvá a dva olympijské rekordy. To najlepšie však malo ešte len prísť.
Závod storočia. Najslávnejšia fotografia Emila Zátopka ho zachytáva tesne po tom, ako v poslednom oblúku nastúpil do zdrcujúceho finišu za víťazstvom v behu na 5 000 m. Aj tu tesne za ním beží jeho večný tieň - Francúz Alain Mimoun.
Krátko po skončení jeho závodu na 5 000 m vytvorila Emilova žena - Dana Zátopková prvým pokusom olympijský rekord v hode oštepom a následne získala zlato. Ľudia boli vo vytržení. Zlatý pár sa stal miláčikom hier. A potom - len pár minút pred ukončením nominácií - sa Emil Zátopek prihlásil na svoj prvý maratón.
Len mesiac pred začiatkom hier zlepšil Brit Jim Peters hodnotu svetového rekordu takmer o celých 5 minút! Peters navyše neabsolvoval rozbehy a preteky na 5 000 a 10 000 m - sústredil sa len na tých 42 195 m. O favoritovi teda nebolo žiadnych pochýb. A keďže Zátopek žiadny maratón nikdy nebežal, nevedel ani dobre odhadnúť tempo - mal jasnú tendenciu bežať príliš rýchlo. A tak si povedal, že sa bude držať favorizovaného Brita, a potom uvidí, ako sa to bude vyvíjať.
Prvých 15 kilometrov teda bežal tak, aby mal Petersa nadohľad. Bol však znepokojený - nebol si istý, či nebežia príliš rýchlo. A tak Brita dohnal a rovno sa ho na to opýtal. Ten ho však chcel zmiasť a odpovedal, že naopak bežia príliš pomaly. Emilovi viac nebolo treba - okamžite zrýchlil, Petersa nechávajúc za sebou. Či Brita odrovnalo neuveriteľné tempo, ktoré Zátopek nasadil, alebo jeho nezlomnosť, sa už asi nedozvieme. Peters každopádne po pár kilometroch skolaboval.
Kríza Zátopka zastihla okolo 30. kilometra. To už bežal sám. Ale keďže ho sprevádzali novinári, zakrýval ju tým, že s nimi vtipkoval! Na štadión vbehol s gigantickým dva a pol minútovým náskokom. Komentátor československej televízie onemel. Komentáru však nebolo treba. Očití svedkovia sa zhodujú - osemdesiat tisíc ľudí bolo zrazu na nohách a celé to kolo skandovali
ZA-TO-PEK, ZA-TO-PEK, ZA-TO-PEK...! Zázračný muž to dokázal. Nikto pred ani po ňom nezvíťazil na jednej olympiáde
v troch najdlhších bežeckých disciplínach. (A dokonca v troch olympijských rekordoch!) Stalo sa to len raz - na olympiáde
v Helsinkách v roku 1952 to dokázal Emil Zátopek. Preto býva opakovane a dodnes považovaný za najväčšieho bežca všetkých čias, či najväčšieho športovca modernej histórie. Doplňme, že okrem štyroch zlatých a jednej striebornej medaile z dvoch olympiád, vytvoril na rôznych tratiach 18 svetových rekordov.
Narvané tribúny v Helsinkách sledujú ako si Zátopek beží po zlato v preteku na 10 000 m. Zdroj: ČTK
Zátopek však nebol iba fenomenálny bežec. Bol to aj fenomenálny lingvista. Okrem rodnej češtiny sa dorozumel siedmymi jazykmi! Ako to dokázal? Roky chodil na závody po celom svete a keďže bol veľmi družnej kamarátskej povahy, všade sa chcel
s ľuďmi rozprávať. Neabsolvoval žiadne školy, kurzy - nič. Stačil mu ten jeho zápal pre komunikáciu. A človeka možno neohúri,
že rozprával anglicky, francúzsky, nemecky a rusky. Ale on sa dorozumel aj po fínsky! A to už je proste trošku iný level. Tu je pre zaujímavosť jeho rozhovor pre nemeckú televíziu, z ktorého je evidentné, že nemčinu ovládal naozaj bravúrne.
No Emil Zátopek bol v prvom rade veľký človek. Keď komunistické vedenie rozhodlo, že na olympiádu v Helsinkách nepoletí reprezentant v behu na 1 500 m Stanislav Jungwirth - pretože jeho otec býval živnostníkom - Zátopek dal jasne najavo, že ak nepoletí Jungwirth, nepoletí ani Zátopek. A tak síce komunistické vedenie škrípalo zubami, ale leteli obaja.
Krátko pred olympiádou v Melbourne 1956 sa Emil Zátopek zranil a na hry nešiel vo svojej najlepšej forme. Jeho veľký kamarát - Francúz alžírskeho pôvodu Alain Mimoun - sa ho však ako vždy držal ako kliešť, pretože podľa vlastných slov vedel, že Emil zvíťazí a on chcel byť ako vždy druhý. Keď však Zátopek videl, že dnes to na víťazstvo nebude, povedal Mimounovi, aby bežal
a zvíťazil on. A tak Alain Mimoun bežal a zvíťazil. Zátopek dobehol šiesty, ale Mimoun prehlásil, že opäť zvíťazili.
Na olympiáde v Melbourne v hode diskom zvíťazila Češka Olga Fikotová. A na hrách sa zaľúbila do víťaza v hode kladivom - Američana Harold-a Connolly-ho. Ten ju neskôr prišiel do Prahy navštíviť. V dobách tuhej studenej vojny však bolo nemysliteľné, aby sa vzali. A tak šiel Emil Zátopek za prezidentom Antonínom Zápotockým. Či to boli jeho slová, ktoré Zápotockého presvedčili, to nevieme. Čo však vieme je, že svadba sa konala. A napriek snahám utajiť ju, na ňu prišlo asi 30 000 ľudí. Za svedkov šiel Emil Zátopek a Dana Zátopková a olympijskej víťazke Fikotovej bolo umožnené odísť so svojím mužom do Ameriky.
Zátopkovci u seba počas rokov opakovane hostili športovcov spoza železnej opony. Tak to bolo aj v roku 1966, keď do Prahy na preteky prišiel slávny austrálsky bežec Ron Clarke. Bol držiteľom mnohých rekordov - na olympiádach mal však opakovane smolu. Keď sa lúčili, Zátopek mu do rúk vtisol malý balíček. Keď ho Clarke neskôr otvoril, našiel v ňom jednu zo Zátopkových zlatých olympijských medailí.
Zátopek trénoval tak, ako nikto iný. Intuitívne a podľa pocitu sám postupne skúšal, čo mu funguje a čo nie. Behával v koniarni
v pilinách, behával v kanadách, či v snehu. Ťahával za sebou pneumatiku, behával tzv. jelením skokom. Behával so svojou ženou na ramenách, behával v noci, behával v lese. A cestou na olympiádu v Melbourne behal na palube lietadla. Do dnešných dní je dôležitý jeho prínos v tom, čomu hovoríme hypoventilation training. A v tom, čomu dnes hovoríme intervalový tréning. Obe metódy sú nielen dodnes platné - v ostatných rokoch sa tešia obnovenému záujmu a sú považované za to najefektívnejšie, čo poznáme.
O intervalovom tréningu však už bude ďalší článok a k hypoventilácii sa časom tiež určite dostanem.
Že nič z toho o čom tu píšem, som si nevymyslel, si môžete overiť v článku z časopisu Runner's World. Keď kliknete sem, nájdete olympijskú vizitku Emila Zátopka a dokonca aj jeho strieborný pretek z olympiády v Londýne 1948 s pôvodným britským komentárom. Už tu jasne počujeme davy skandovať jeho meno. Tu je video s názvom The Biggest Upset in Running History.
S podtitulom: Never doubt a man with a heart full of fire. Emil Zátopek is an absolute beast.
Tu je článok z The New York Times, ktorým si pripomenuli 60. výročie jeho neuveriteľného počinu v Helsinkách. Tu je článok CNN s názvom: Emil Zatopek: The greatest distance runner in Olympic history. Tu je video z oficiálneho olympijského YouTube kanála s podtitulom: Marathons are never easy…unless you happen to be Emil Zatopek, arguably the greatest long distance runner of all time. A ako veľkú výnimku tentoraz ponúkam aj český dokument o Emilovi Zátopkovi z roku 2016. To preto, že jeho osobnosť nás dodnes inšpiruje v mnohých oblastiach. Chcete napríklad hovoriť ôsmimi jazykmi? Skúste to urobiť ako Emil Zátopek.
A ak nemáte príliš veľa času a chcete vidieť iba jedno video, v ktorom je všetko zhrnuté, pozrite si toto.
S pozdravom
Branislav Boba a Magnificent Dragonflies