Na Vianoce roku 1981 dostal 12-ročný škótsky chlapec menom Stephen Hendry malý snookrový stôl. A okamžite potápal (potted) jednu guľu za druhou. Jeho otec nemohol uveriť vlastným očiam, a tak vzal syna do herne k veľkému stolu. Keď sa vrátili domov, Hendry senior povedal svojej žene: "Máme svetového šampióna."
Keď mal Stephen 14, stal sa juniorským škótskym šampiónom do 16 rokov a v tomto vzácnom videu ho vidíme, ako po prvý raz hrá pred kamerami. Nakoniec prehrá, ale už tu je jasne prítomný ten neuveriteľný zabijácky inštinkt, ktorým sa Hendry zapíše do histórie. Tá neuveriteľná odolnosť voči tlaku okolností. Akoby tam tí diváci a kamery ani neboli. Akoby vôbec nehral proti súperovi, ktorý je o tri roky starší. Tento chlapec tam evidentne vidí len ten stôl a svoje víťazstvo. A už tu mu legendárny komentátor Ted Lowe svojím typicky šepkajúcim hlasom prorocky dal pomenovanie the little giant of snooker.
O rok neskôr prestal chodiť do školy a venoval sa už len snookru. Krátko po dovŕšení veku šestnástich rokov vstúpil medzi profesionálov. Na majstrovstvách sveta hral po prvý raz, keď mal 17. Úradujúceho svetového šampióna Steve Davis-a po prvý raz porazil, keď mal 18. V devätnástich bol na konci sezóny svetovou štvorkou.
A potom prišla sezóna 1989-1990. V nej Hendry vyhral 5 bodovaných turnajov, z toho tri najdôležitejšie. Po výhre v semifinále majstrovstiev sveta sa stal svetovou jednotkou a svoj triumf zakončil svojím prvým titulom majstra sveta. Mal 21 rokov a naplniť predpoveď jeho otca mu trvalo 8 rokov a pár mesiacov.
V nasledujúcej sezóne vyhral všetky turnaje, na ktoré sa prihlásil - prehral až posledný zápas sezóny - štvrťfinále majstrovstiev sveta. Ale poučil sa. Nasledujúci rok majstrovstvá sveta vyhral. A o rok opäť. A potom znova a znova - 5 rokov v rade. Sám Stephen o tom neskôr povedal, že v tom čase sa cítil neporaziteľný - na majstrovstvá sveta vraj chodil bez akejkoľvek pochybnosti o tom, kto ich vyhrá. Svojím šiestym titulom vyrovnal rekord Ray Reardon-a a Steve Davis-a, ktorí vyhrali majstrovstvá sveta 6x v 70. resp. 80. rokoch. Stephen Hendry však vyhral majstrovstvá sveta ešte raz - v roku 1999 sa stal doteraz jediným 7-násobným majstrom sveta. Aj preto dostal prezývku The Golden Boy.
Nikto snooker v modernej ére nezmenil viac ako Stephen Hendry. Objektívnym problémom vždy bol balík červených. Ako by mohol človek potopiť všetky gule, keď červené, ktoré je nutné striedať s guľami inej farby, sú zoradené v jednom balíku? Toto nie je billiard. Hráč, ktorý by balík červených rozstrelil, veľmi pravdepodobne prehrá, pretože šanca, že padne niektorá červená a zároveň nepadne guľa inej farby je mizivá. A na rade je váš súper, ktorý už červené nemá zoradené v kompaktnom balíku, ale naopak rozkotúľané po stole. Preto sa až do príchodu Hendryho hráči pri stole zväčša striedali v sérii menších nábehov.
Hendry prišiel s neslýchaným a dovtedy nepredstaviteľným riešením. Svoju hru postavil na princípe všetko, alebo nič. Do hry sa dostával riskantným potopením prvej červenej cez celý stôl, tak sa dostal do pozície na čiernej, od nej si rozstrelil balík červených
a dohral stôl. A na to niet žiadnej obrany. Táto extrémne agresívna stratégia však celá stojí na extrémnom sebavedomí. Tu je všetko vsadené na jednu kartu. Potom, čo sa červené rozstrelili, niet cesty späť - jedinou cestou je ten stôl dohrať. V tejto fáze je každá chyba potenciálne fatálnou. A to si pred Hendrym nikto nevzal na triko.
Týmto spôsobom urobil Hendry z pokľudného džentlmenského popoludnia ruskú ruletu. S jednou podstatnou odchýlkou - vedel, čo robí. Vo veľkej väčšine prípadov ten rozstrelený stôl buď dohral, alebo nahral toľko bodov, že frame bol jeho. A tlakom, ktorý týmto spôsobom vyvinul, deptal svojich súperov. Každému bolo jasné, čo sa stane pri najmenšom náznaku ich pochybenia. To je to, v čom génius Hendry vynikal najviac. Vrcholní predátori vnímajú slabosti svojej koristi a v momente, keď zacítia krv, konajú dôrazne a bez náznaku zľutovania. To Stephen Hendry doviedol do extrému. A naopak - keď jeho súper hral výborne a pod tlakom bol Hendry - až vtedy ukázal, čo v ňom vlastne je. V tých najvypätejších situáciách, kedy iní kolabujú, sa Hendry naopak vyžíval. Pod extrémnym tlakom, keď išlo o všetko, hral zrazu gule, ktoré si iní hráči dovolia hrať, len keď nejde o nič. Svojich súperov tým dovádzal do zúfalstva.
V roku 1990, vo finále druhého najdôležitejšieho turnaja roka - tzv. Masters, ktoré sa hrá na 9 víťazných frames Hendry prehrával
s Mike-om Hallet-om 0:7 a 2:8. Hallet-ovi stačilo vyhrať jeden jediný frame. Hendry už mohol vyhrať len ak by ich získal sedem
v rade. Za stavu 2:8 však Hallet urobil zásadnú chybu - nedokázal potopiť rozhodujúcu guľu, frame stratil a na ceste do šatne pred zrakom Hendryho ventiloval svoju frustráciu. A to tomuto extrémnemu predátorovi dalo presne tú mentálnu silu, ktorú v tej chvíli potreboval. Uvedomil si, že ak sa mu podarí vyhrať ešte jeden frame, Hallet-ova frustrácia a strach, že stratí tak dôležitý a takmer vyhratý zápas, sa ešte zväčší. Takto posilnenému slabosťou súpera sa mu to podarilo. A potom vyhral ďalší a ďalší. Jeho tlak sa stupňoval a stav bol zrazu 7:8. Mike Hallet stále potreboval len ten jeden frame a bol pri stole. Ale už to nebol on. Ten neuveriteľný psychický tlak, ktorý na neho Hendry vyvinul z neho urobil úplne iného hráča. Potom, čo ho v šestnástom frame Hendry zatlačil do ťažkej pozície, je Mike Hallet tak frustrovaný, že dokonca hovorí publiku: Have you got a rope? V zmysle - obeste ma prosím, nech už nemusím znášať túto hrôzu (5:50). Do takýchto stavov absolútneho zúfalstva dostával Hendry svojich súperov aj v situáciách, keď nad ním viedli. V pamätnom finále Masters 1990 Hendry zvíťazil nad svojím kamarátom a niekoľkoročným spoluhráčom zo štvorhry Mike-om Hallet-om 9:8. V neskoršom rozhovore povedal, že v momente, keď už vedel, že zápas je jeho, bolo mu na moment svojho kamaráta ľúto, "ale ešte som potreboval zahrať tri gule".
A takto to šlo rok za rokom. Vo svojom druhom finále majstrovstiev sveta, ktoré sa hrá na 18 víťazných, Hendry prehrával s Jimmy White-om 8:14. White-ovi stačilo vyhrať four frames. Hendry ich potreboval vyhrať 10. A to sa presne stalo - na White-a vyvinul tak obrovský tlak, že už nedokázal vyhrať jediný frame. Hendry zvíťazil 18:14.
Po siedmom titule majstra sveta sa jeho neuveriteľná vôľa po víťazstve začala postupne vytrácať. Už ho nemalo príliš čo motivovať - dosiahol predsa všetko. V 90. rokoch vyhral neuveriteľných 65 turnajov. Čiže takmer všetky, na ktorých sa objavil. Deväť rokov bol svetovou jednotkou, z toho osem rokov v rade. Hviezda súčasného snookru Ronnie O'Sullivan už síce niektoré z Hendryho rekordov stihol prekonať, ale to sústredenie, ten pohľad, to nekompromisné konanie vrcholového dravca a tá extrémna psychická odolnosť - to bolo vlastné len Stephen-ovi Hendry-mu. Len pred ním sa jeho súperi triasli, aj keď prehrával 0:7. Bývalý majster sveta Peter Ebdon o ňom povedal: "I liken him to the biggest, meanest, most aggressive killing machine of a white shark that there's ever been."
Na koniec ešte jedna zaujímavosť. Hendry všetky tituly majstra sveta získal s lacným tágom, ktoré mu otec kúpil, keď mal štrnásť rokov. Po jeho šiestom titule majstra sveta s ním a o ňom BBC urobila program s názvom Maestro. Jeden z jeho večných fanúšikov
o ňom urobil skvelý strihový dokument s názvom Seventh Time Lucky.
Filmov a videí o ňom je mnoho. Po dvoch dlhších ponúkam jedno kratšie. Bývalý majster sveta Terry Griffiths v ňom o Stephen-ovi Hendry-m hovorí: "The years pass by but the legend lives on".
S pozdravom
Branislav Boba a Magnificent Dragonflies