Všetci dobre vieme, že fyzická aktivita má na naše životy ďalekosiahle pozitívne účinky. Niet sa čo čudovať - veď po celú dlhú históriu nášho rodu sme niečo robili. Taká je naša prirodzenosť. A potom sme pred pár generáciami usadli do kancelárií a deti dali do škôl. Následne, s príchodom televízie a masového rozšírenia automobilovej dopravy, sme začali sedieť ešte viac. A počítače to zaklincovali. Dnes už von nechodia dokonca ani deti. To čo bolo pre nás po celú našu históriu úplnou samozrejmosťou, je zrazu potrebné riešiť. To už vieme. Vyrástol na tom celý priemysel. Len si predstavte, že by sme človeka z Nikobarských ostrovov, ktorý
z našej civilizácie zatiaľ videl iba tie lietadlá, čo mu lietajú ponad hlavu, zobrali do predajne obchodného reťazca Decathlon. Ani to radšej nejdem ďalej rozvíjať. Vysvetliť mu načo a k čomu sú všetky tie veci, by zrejme trvalo celé týždne. Každopádne - čo chcem povedať je, že aj keď už o potrebe fyzickej aktivity dobre vieme, väčšina ľudí zatiaľ stále nevie, ako na to. Dokonca ani ten fitness priemysel nám donedávna nedával mnoho zmysluplných odpovedí. Ale to sa už pomaly začína meniť. O tom je tento článok.
Položme si základnú otázku - prečo sa mnoho ľudí nevenuje takmer žiadnej fyzickej aktivite napriek tomu, že dávno majú informácie o tom, že takýto životný štýl im škodí? A podľa mňa sú dôvody v podstate len dva - tí ľudia sú pohodlní a to cvičenie
je ťažké. A tak nič nerobia a postupne odchádzajú. A pritom to vidia. A tak v niektorých z nich postupne rastie odhodlanie niečo
s tým urobiť. Problémom však je, že čím viac ľudia tú zmenu vo svojom životnom štýle odďaľujú, tým ťažšia potom tá zmena
a fyzická aktivita je. A tak vzniká ten známy jo jo efekt - absolútne ničnerobenie sa strieda so snahou, ktorá je tak úporná, až je neudržateľná.
Pretože čím viac ten človek odkladal rozhodnutie niečo so sebou robiť, tým viac má tendenciu začať robiť niečo ťažké. (Čo mu rýchlo pomôže dohnať stratené roky.) A čím väčšia je jeho tendencia robiť niečo ťažké, tým väčšia je pravdepodobnosť, že mu to dlho nevydrží. Je to myšlienková pasca. Ten človek dobre vie, že so sebou potrebuje niečo robiť a na nevypovedanú otázku - čo vlasnte? - sú mu jedinou odpoveďou škodlivé stereotypy šírené fitness priemyslom a masovými médiami - musíš drieť. Dlho si nič nerobil, tak teraz musíš drieť. A tak ide a drie. Následný deň dva tri sa z toho lieči a zbiera odhodlanie pokračovať. Lenže druhá návšteva posilňovne je zväčša ešte horšia ako tá prvá. Pôjde tam teda aj tretíkrát? Ako dlho mu môže tento nezmysel vydržať? Odpoveď poznáme - prinajlepšom pár mesiacov. Pretože taký režim len málokto vydrží dlhšie. Takto netrénujú ani profesionálni športovci. Takto trénujú len ľudia, ktorí nevedia ako na to.
Aj ja som k nim donedávna patril. A to napriek tomu, že takmer celý život športujem. Keď som sa venoval skalolezectvu, aj ja som trénoval maximálne 4x do týždňa. Tam to ešte ako tak dávalo zmysel - lebo chodiť na skaly každý deň je z časového hľadiska takmer nemožné. A tak keď som šiel na skaly, väčšinou som šiel takmer do plných - domov som z nich chodieval zničený a myslel som si, že tak to má byť - veď zajtra oddýchnem. Keď som hrával ľadový hokej, tréningy trvali zväčša 90 min a veľkú väčšinu času boli naozaj intenzívne. A tak som si myslel, že takto to má byť - makať, makať, makať. Trénuj tak tvrdo, ako sa len dá. Keď už nemôžeš, tak pridaj. Davaj ešte jedno opakovanie! Ešte raz! Davaj - ty to dáš!
V tom sme vyrástli a mnoho ľudí tomu stereotypu verí dodnes. Ja nie. V ostatnom čase sa ku mne dostali informácie, na základe ktorých som našiel oveľa jednoduchší, príjemnejší, spoľahlivejší a udržateľný systém na rozvoj svojej fyzickej stránky. Dnes trénujem každý deň, som viac v pohode a viac natrénujem. Pritom sa nejedná o nič nové - naopak je to návrat k našej prirodzenosti.
Zaujímavé na tom podľa mňa je aj fakt, že k tým istým záverom som prišiel, keď som sa viac ako 20 rokov snažil prísť na to, ako sa naučiť angličtinu. Zistil som, že je to to isté. Dlhodobo, efektívne a spoľahlivo bude v osvojovaní angličtiny aj vo fyzickom tréningu napredovať ten, komu sa podarí integrovať si tú vec do svojho životného štýlu. Do svojho každodenného prežívania. Robiť to 2-3x do týždňa ako úmornú, krvopotnú úlohu nefunguje, nikdy nefungovalo a fungovať nebude.
Kľúčom je robiť to každý deň. To je zmyslom týchto článkov. Aby ste každý deň mali prísun zaujímavej zmysluplnej angličtiny. Každý, kto si pozrie tie videá ešte aj následný deň, bude konzumovať angličtinu 6x do týždňa. A každý, kto v tom vytrvá aspoň pol roka, jasne pocíti výsledky. A to isté je to s tou fyzickou aktivitou. Kľúčom je robiť to každý deň. A na to, aby to človek mohol
a robil každý deň, je nutné robiť niečo, čo je v pohode. Niečo, čo vás buď baví a v tej aktivite sa strácate (flow), alebo niečo, čo netrvá dlho - máte to raz dva za sebou a nestojí vás to takmer žiadne premáhanie.
A nesmiete sa zničiť. Nemali by ste mať ani svalovicu. Cvičiť by ste mali len toľko, aby vám zostali sily a motivácia aj na ďalší deň. Ak to dnes bolo nenáročné a fajn, máte všetky predpoklady urobiť to aj zajtra. Dajme tomu, že cvičíte po 20 min 6x do týždňa. Tých 20 min dokáže dať každý. A spolu sú to dve kvalitné hodiny do týždňa. Ak ich človek strávil robením zmysluplných vecí, na konci roka nemôže nevidieť výsledky.
V nasledovnom videu dáva slávny tréner brazílskeho Jiu-Jitsu Firas Zahabi jasné vysvetlenie toho, ako to funguje. Plus príklady
z profesionálneho športu. Dokonca aj keby ten človek, ktorý ide 3x do týždňa do posilňovne vydržal tú tortúru celý rok - nikdy nenatrénuje toľko, ako niekto, kto síce v pohodičke, ale trénuje každý deň. To je rozdiel medzi americkými a ruskými zápasníkmi. Preto tí Rusi skoro vždy vyhrávajú. Lebo ich tréning je častejší a hravejší, a tak majú viac natrénované. Preto sú Kubánci takí skvelí boxeri. Lebo trénujú ľahko, ale konzistentne každý deň.
Stereotyp, ktorý poznáme z amerických filmov, či z televíznej show Radikálne premeny proste a jednoducho funguje len na zopár nadľudsky motivovaných jedincoch ako Arnold Schwarzenegger. Trénovať na 100% svojho maxima je pre normálneho smrteľníka nezmysel. Tak netrénujú ani profesionálni športovci - skutočne na maximum idú len a iba v súťaži. Prečo by ste to vy robili inak? Prečo by ste sa mali dnes zodrať tak, že vám nezostane žiadna energia na iné veci, na vašu rodinu? A na zajtrajší tréning.
Takto sa vlastne oblúkom konečne vraciame ku svojej prirodzenosti. Naši predkovia sa predsa fyzickej aktivite venovali každý deň. To bol ich život. A do maxima šli len zriedkavo - keď nemali na výber a bolo to skutočne potrebné. Vďaka tomu sme tu.
S pozdravom
Branislav Boba a Magnificent Dragonflies