How Corporations Are Ruining Your Health

Keď som sa vrátil z môjho najdlhšieho, 6-týždňového pobytu v Indii, mal som zopár týždňov problém zaradiť sa späť do života
v tzv. rozvinutej krajine. Najhoršie bolo prvé ráno. To som ešte jedával raňajky a - ako som mal práve zistiť - s tým je v tzv. rozvinutej krajine obrovský problém. 

Napriek snahám nadnárodného kapitálu a najmä megakorporácie Monsanto zostáva India sebestačným poľnohospodárskym gigantom. Navyše produkcia potravín v tejto krajine nestojí na štátnych firmách, ani na žiadnych veľkých producentoch, ale na drobných farmároch. Tí - tak ako ich predkovia po mnohé generácie, vždy dokázali produkovať zdravé skutočné jedlo. Žiadne pesticídy, herbicídy a iné jedy. Žiadny nezmyselný potravinársky priemysel. Len to, čo ľudia skutočne potrebujú. 

A tak keď si chce človek v Indii dať raňajky, má na výber z úžasnej a nekonečnej ponuky, ktorá sa nachádza všade kam oko pohliadne. Nielen že chutí nepochopiteľne úžasne, ale všetko to jedlo je úplne čerstvé a vyrobené z tých najkvalitnejších ingrediencií vypestovaných na miestnych poliach, tými najtradičnejšími spôsobmi. 

V to ráno som sa však už nezobudil v Indii, ale v rozvinutej európskej krajine. Kde nič z toho nemáme. A zvyknutý na to, že šesť týždňov som raňajky nemusel nijako riešiť, chvíľu som nevedel, čo mám robiť. Nakoniec som sa vydal do najbližšej predajne potravín. Bol to obchod nadnárodnej korporácie Billa. Bol som hladný, a tak som sa úprimne pokúšal nájsť niečo, čo by som si mohol kúpiť a zjesť. Lenže nič z toho, čo som tam videl, mi neprišlo ako dobrý nápad. Tá ponuka bola oproti tej indickej tak úbohá. Mali tam len samé nezmyselné produkty nadnárodných potravinárskych korporácií. Prechádzal som obchodom a zrazu som
s hrôzou zistil, že už som ho obišiel celý a stále som nič nenašiel. Povedal som si, že nebudem podliehať panike a sústredene som začal druhé kolečko. Vzdal som to po treťom. 

Zo zúfalstva som si nakoniec kúpil nejaký strojovo vyrobený jogurt a strojovo vyrobený rožok. V Indii toto neexistuje. Tam strojovo upečené, masovo vyrábané pečivo neexistuje. Strojovo vyrobený jogurt v kelímku tam neexistuje. V Indii majú len doma, či lokálne vyrobený skutočný živý jogurt zo skutočného mlieka. Bez pridania akýchkoľvek svinstiev. Tak prečo to nemáme my?! Prečo sme my - v tomto západnom, vraj vyspelom svete - odovzdali produkciu potravín do rúk nadnárodných korporácií? 

U nás za to samozrejme môže násilná kolektivizácia. Lenže ľudia v mojom a staršom veku si dobre pamätajú, že produkcia potravín v tom zlom socializme nebola zďaleka taká zlá, ako to, čo tu máme dnes. Hral som ľadový hokej a minimálne dvakrát do mesiaca sme autobusom cestovali na zápasy do iného mesta. Takže si dobre pamätám, čomu sme hovorili "vôňa domova", ktorá sa najmä na jeseň vinula celým krajom. Polia sa totiž hnojili maštaľným hnojom. Jogurt mal na tretí deň vyduté viečko, lebo vtedy to nebol slogan - to bola naozaj živá kultúra. Jabĺčka hnili. Mlieko skyslo. A chlieb bol skutočný chlieb. Pri rodinných domoch ľudia chovali všemožné hospodárske zvieratá. A dnes? Tuje a anglické trávniky. Ako z rakúskeho katalógu. Wundabá. A svojim deťom dávajú jedovaté jedlo od nadnárodných korporácií. To však má dôsledky. Doslova smrteľné dôsledky.