Žijeme v časoch postupného rozkladu spoločnosti. Postupne prestávajú platiť systémy a hodnoty prenášané z generácie na generáciu po desaťročia, stáročia a tisícročia. Známky tohto procesu sú prítomné všade okolo nás. Už dnes napríklad existujú deti, ktorým rodičia nepovedali, akého sú pohlavia. Vraj ich nechcú negatívne ovplyvniť a deti si pohlavie neskôr určia samé. A keby sa náhodou pomýlili, nevadí - v akejkoľvek chvíli to vraj predsa môžu zmeniť. A potom zase späť. Kedykoľvek ich napadne. A my všetci to vraj musíme rešpektovať. To samozrejme len v tom nešťastnom prípade, že sme ešte stále tak ponorení do temnej minulosti nášho zlého rodu, že to ešte nie sme pripravení obdivovať a tejto fantastickej novej slobode tlieskať.
Jednou z krajín, kde sú symptómy tohto rozpadu zreteľné najviac, je rozhodne Japonsko. Určite nie som sám, komu Japonsko skôr než nejakú pozemskú krajinu pripomína kolóniu na nejakej inej planéte, či virtuálnu realitu. V 130 miliónovom Japonsku žije 50 miliónov ľudí v hlavnom meste Tokyo a celkovo takmer plných 92% Japoncov žije v mestách. V odtrhnutosti od prírody a našej prirodzenosti. A tak dnes už asi málokoho prekvapí fakt, že v rebríčku krajín podľa počtu samovrážd dnes síce Japoncov ďaleko predstihla Južná Kórea, ale s vyše 21.000 dokonanými samovraždami za minulý rok sa Japonci stále držia na popredných priečkach.
V Krajine vychádzajúceho slnka sa však za posledné roky objavil nový fenomén. Hovoríme mu hikikomori. Tak sa nazývajú ľudia, ktorí nevychádzajú z domu. Koľko presne ich je, nikto nevie - títo ľudia sa maximálne izolovali. Ako zistíte počty ľudí, ktorí akoby neexistovali? Nemajú kolegov, nemajú kamarátov, nemajú vlastnú rodinu. Často sú ich jediným pojivkom s okolitým svetom ich rodičia a mnohí z tých, ktorí rodičov nemajú, nie sú v styku s nikým. Nechodia do obchodu, nechodia do prírody, nechodia nikam. Stále sú len a iba zavretí vo svojich mestských mikrobytoch. Väčšinou neodpovedajú na maily ani telefonáty. Podľa rôznych odhadov ich je niekde medzi 500 tisíc a jedným miliónom a asi 1,5 milióna ďalších je vraj na prahu stať sa jedným z nich.
Na rozdiel od samovrážd, tu nie je rozdiel medzi počtami mužov a žien. Ale zaujímavé je, že sa nejedná len o adolescentov - s tým, ako tento fenomén starne a prehlbuje sa, počty týchto post-moderných pustovníkov pribúdajú aj v strednej a staršej generácii. Aj Vám to príde fascinujúce? Tak neváhajte a pozrite si tento krátky dokument.
S pozdravom
Branislav Boba a Magnificent Dragonflies