Počas Druhej svetovej vojny robil Chaplin kampaň za vstup USA do vojny - na pomoc Sovietskemu zväzu. Podporoval rôzne spolky americko-sovietskeho priateľstva. Navyše v roku 1947 uviedol svoju čiernu komédiu Monsieur Verdoux, ktorá bola ďalším pľuvancom do tváre tých, čo do dnešných dní ovládajú Ameriku. Je o masovom vrahovi, ktorý na súde hovorí, že je vinný, ale oproti vládam, ktoré predsa vyvíjajú a používajú zbrane hromadného ničenia - je on iba skromný amatér.
A tak prišiel protiútok - tlač, ktorá už vtedy samozrejme patrila tým, ktorým patrí všetko, začala verejnosť vytrvale bombardovať správami o síce vymyslenej, ale o to väčšej morálnej schátralosti Charlieho Chaplina. A presne tak, ako v jeho antisystémových filmoch - bol krivo obvinený. Z najrôznejších vecí, ktoré boli všetky úplne absurdné. Najvážnejším z týchto obvinení, boli jeho údajné sympatie. S komunizmom. A to bolo skoro ako byť v stalinistickej diktatúre obvinený z buržoázneho nacionalizmu. Nie sú žiadne dôkazy? To vôbec nevadí. Štátne úrady na čele s FBI na čele s notorickým zločincom Edgar-om Hoover-om začali vytrvale šikanovať nielen jeho, ale aj jeho spolupracovníkov a celú jeho rodinu.
Keď 18. septembra 1952 v New York-u nastúpil so svojou rodinou na loď do Londýna, aby šiel na premiéru svojho filmu Limelight, ktorý bol o živote varietného umelca, ktorý prišiel o slávu a niesol biografické prvky Chaplina a jeho rodičov, vyslovil predtuchu, že do USA, sa už nevráti. O deň neskôr generálny prokurátor ohlásil, že občanovi Veľkej Británie Charlesovi Spencerovi Chaplinovi odobrali povolenie na pobyt. V roku 1980 odtajnená zložka FBI vedená na Chaplina ukázala, že na neho nič nemali. Bol rovnako nevinný, ako ten vandrák v jeho filmoch. On už sa však rozhodol do USA sa nevrátiť a po premiére sa usídlil vo Švajčiarsku.
V tom čase už bol 9 rokov ženatý. Po troch nešťastných manželstvách konečne našiel šťastie aj v láske. Keď si dcéru amerického dramatika Eugen-a O'Neill-a, s tradičným írskym menom Oona bral, ona mala 18 a on 54. V roku 1953 si kúpili vilu na brehu Ženevského jazera a 14-hektárový pozemok, na ktorom Charlie so svojou rodinou žil až do svojej smrti. K trom deťom z predošlých manželstiev mu pribudlo ďalších 8. Posledné sa narodilo, keď mal Charlie 73 rokov.
Natočil ešte dva filmy - King in New York (1957) - o kráľovi v exile, ktorý je však v USA šikanovaný autoritami. Podobnosť s jeho príbehom rozhodne nie je čisto náhodná. A jediný jeho farebný film - A Countess from Hong Kong (1967) v hlavných úlohách
s Marlonom Brando a Sophiou Loren, v ktorej si prisúdil iba epizódnu hereckú rolu. Po zbytok života sa venoval hlavne svojej rodine a re-edíciám a kompiláciám svojich skorších diel.
V Amerike medzitým obdobie a ovzdušie McCarthyismu vystriedali deti kvetov. A ľudia si začali spomínať a uvedomovať, že ich možnože predsa len niekto oklamal. Že ten vandrák Charlie, ktorého všetci milovali, predsa vôbec nebol taký zlý, ako o ňom písali v novinách. A vlna obnoveného záujmu o zabudnuté veľdielo Charlieho Chaplina zasiahla aj Hollywood. V roku 1972 dostal Charlie ponuku na Oscara. Po chvíli váhania ju prijal. Dostal Oscara za "the incalculable effect he has had in making motion pictures the art form of this century" - jeho (doslova) "nespočítateľný efekt, ktorý spôsobil, že filmové umenie sa stalo umením 20-teho storočia".
A potlesk, ktorý zožal, bol búrlivý a naozaj neutíchajúci - hollywoodske celebrity si odmietali sadnúť celých 12 minút! Boli to najdlhšie ovácie v dejinách Hollywoodu. A najlepšie to azda vystihol Federico Fellini, keď o ňom povedal, že pre všetkých filmárov je Chaplin niečo ako Adam - všetci pochádzajú z neho. O tri roky neskôr mu bol udelený rytiersky titul. Najrôznejších titulov
a ocenení, ktoré na sklonku svojho života obdržal, bolo mnoho. Britský filmový inštitút uviedol, že vo svetovej kultúre, sa jeho postava týči vysoko nad ostatnými. V anketách o najlepší film všetkých čias sa jeho filmy vždy objavujú na predných priečkach.
Posledný raz vydýchol v noci z 24. na 25. decembra 1977 vo veku nedožitých 89 rokov. Zostáva po ňom nielen vskutku monumentálne dielo, ale aj monumentálny odkaz. Napriek tomu, že väčšina z jeho filmov už má takmer, či dokonca viac než 100 rokov - stále sú univerzálne zrozumiteľné. Stále v nás dokážu vyvolať tie najúprimnejšie a najhlbšie ľudské emócie. Dôkazom je snáď aj to, že o Charliem píšem už viac ako týždeň - neviem sa od neho odtrhnúť. Koľkokrát ma pri tom dokázal rozosmiať, rozplakať a opäť rozosmiať sa nedá ani spočítať. A všetko je to na nete - stačí kliknúť a nechať sa unášať.
S pozdravom
Branislav Boba a Magnificent Dragonflies