Dva roky od momentu, kedy sa Charlie Chaplin po prvý raz postavil pred kameru, nastal v Amerike stav posadnutosti Chaplinom. Iní to nazývali chapliniádou. To však nie je všetko. Chaplin sa v priebehu dvoch rokov stal prvou ozajstnou globálnou superhviezdou. Mal 26 rokov. A imitátorov po celom svete. Deväť z desiatich ľudí v Amerike sa vraj na kostýmové večierky dostavovali oblečení ako vandrák Charlie. Následne sa však ozvala britská vláda - vadilo im, že za nich nebojuje v zákopoch prvej svetovej vojny, ktorú vyvolali. Charlie im odkázal, že on by za svoju krajinu bojovať šiel, ale nikto ho nevolal. A v roku 1918 natočil odvážnu komédiu o účasti vandráka Charlieho v prvej svetovej vojne Shoulder Arms a zadarmo ju ponúkol divadlám po celom svete. V armádnych nemocniciach a zotavovniach sa vraj tento film často premietal na plafón - aby sa mohli zasmiať aj tí, ktorí sa nemohli posadiť.
Chaplinov imitátor, Španielsko, 1919
V snímku The Kid hrá Charlie seba samého dokonca dvakrát: Je tam vo svojej postave vandráka, ktorý zachraňuje a rozosmieva svet a je tam aj v úlohe obete - odloženého dieťaťa. Vandrák Charlie ho nájde na ulici a ujme sa ho. Majú len jeden druhého. Úradom, ktoré sa o dieťa nedokázali postarať, však zrazu strašne vadí, že žije s vandrákom. Svet peňazí a autorít sa ich opakovane snaží rozdeliť a sú z toho jedny z najsrdcervúcejších scén v dejinách kinematografie - kto nemá pripravenú vreckovku, nech to radšej nepozerá. Ale obaja bojujú a nakoniec to dobre dopadne.
A to je vlastne ďalšia téma spájajúca Chaplinove filmy - postava policajta pre neho navždy zostala tým, čím pre neho bol, keď bol chlapec - odľudšteným úradníkom nemajúcim rozum ani legitimitu, neprinášajúci nič dobré. Ako po mnohých rokoch odhalil
v jednom interview: "As for politics, I am an anarchist. I hate government and rules – and fetters. Can’t stand caged animals. People must be free." Čo sa týka politiky, som anarchista, nenávidím vládu a pravidlá - a okovy. Nezvládam vidieť zvieratá
v klietkach. Ľudia musia byť slobodní.
Výrobný štáb typického Chaplinovho filmu vyzeral takto: Produkcia - Charlie Chaplin, réžia - Charlie Chaplin, scenár - Charlie Chaplin, strih - Charlie Chaplin, hudba - Charlie Chaplin, v hlavnej úlohe - Charlie Chaplin. Za kameru iba odbiehal. A jeho syn Sydney to vraj perfektne vyjadril, keď povedal, že keby to bolo možné, hral by aj všetky ostatné postavy a ušil každý kostým. A áno - on k tým svojim filmom dokonca skladal aj tú hudbu! Aj za to v rokoch 1929 a 1973 dostal Oscara. Síce nepoznal noty, ale nejakým zázrakom sa popri tom všetkom dokázal naučiť hrať na klavír, husle a čelo! Najímal si hudobných skladateľov, aby motívy, ktoré im zahral alebo zaspieval, zapísali do notového zápisu. Tak obvykle vznikal "soundtrack" k jeho filmom.
Bol posadnutý kontrolou nad výsledkami svojich diel a ich dokonalosťou. V celých dejinách filmového priemyslu snáď nebolo väčšieho perfekcionistu. V tom sa mu zrejme podobá len postava režiséra Stanley-ho Kubrick-a. To sú zrejme jediní dvaja tvorcovia v dejinách Hollywoodu, ktorí mali takúto mieru tvorivej slobody. Film bol hotový, keď povedali, že je hotový. A Charlie bol v tom priekopník - v roku 1919 sa spojil s ďalšími tromi významnými tvorcami tej doby, aby spolu založili distribučnú firmu United Artists. Aby mu už nikdy nikto nemohol nič diktovať. To znamenalo, že už vo svojich filmoch nemusel robiť žiadne kompromisy,
a to sa prejavilo tým, že boli dlhšie, ich výroba už netrvala pár týždňov, či mesiacov, ale rovno rok, ale hlavne - boli oveľa prepracovanejšie a jasným jazykom hovorili to, čo nimi chcel Charlie povedať.
The Gold Rush je ďalšia komédia o ľudskej tragédii. O tom, že je ľuďom chladno a nemajú čo jesť. V roku 1848 sa v Kalifornii našlo zlato a keď sa to rozkríklo, nastala tzv. zlatá horúčka - v priebehu mesiacov sa do zabudnutého indiánskeho teritória nahrnulo 300.000 dobrodruhov a zúfalcov. Niektorí zbohatli, väčšine zostali len oči pre plač a mnohí trpeli hladom. Popisované boli prípady, kedy ľudia vyvarili a v zúfalstve zjedli svoje kožené topánky. A tú scénu, ktorú z toho urobil Charlie Chaplin poznáme asi všetci. Je to výborná ukážka jeho génia a jeho perfekcionizmu. Tú scénu si vraj zopakoval 60x v priebehu troch dní - taký bol tou dokonalosťou posadnutý. A tak môžeme vidieť, kam až siahajú hranice možného - že za necelé tri minúty a s absolútne minimálnymi prostriedkami je možné, aby si divák prežil smiech, znechutenie, osamelosť, zúfalstvo, nádej, šťastie a nespočet ďalších emócií, ktoré hrajú spolu aj jedna proti druhej.
Charlie zarábal šokujúce peniaze. Len za film The Gold Rush zarobil asi 4 milióny USD, čo je vraj v dnešných peniazoch asi 100 miliónov USD. Svojej matke však pomohol dávno predtým - hneď ako začal zarábať, sa spolu so svojimi polovičnými bratmi, ktorí sa stali jeho spolupracovníkmi, postarali, aby v Londýne dostávala tú najlepšiu starostlivosť a nakoniec ju nechali priviesť až k sebe - do Kalifornie. V tom čase už trpela, či možno skôr jej okolie, demenciou. Keď v roku 1928 umierala, Charlie sedel vedľa nej držiac ju za ruku.
Koncom 20-tych rokov sa rozhorela ďalšia horúčka - zvukový film. Zrazu tam bol dialóg - tak, ako je to štandardom dodnes. Nemé filmy viac nemali mať svoje miesto. Chaplin sa však smelo postavil proti duchu doby a dovolil si vytvoriť ešte dva nemé filmy, ktoré patria k jeho najlepším. City Lights je opäť akoby príbehom Charlieho matky, ktorej sa celý čas snažil pomôcť. Krásna mladá kvetinárka je slepá a navyše chudobná. Vandráka Charlieho považuje za zámožného muža a on sa jej snaží pomôcť. Urobí pre ňu aj nemožné. Nepriaznivou zhodou okolností je však za krádež, ktorú nespáchal, odsúdený do väzenia. Predtým však dokáže krásnu kvetinárku zachrániť od vysťahovania a zoženie jej peniaze na operáciu očí. Keď sa vráti z kriminálu, zisťuje, že kvetinárka má zrak a vedie svoj vlastný obchod. Keďže ho však nikdy nevidela nevie, že ten vandrák je ten zámožný muž, ktorého si predstavovala. Hmat jej však slúži dobre a tak ho nakoniec spozná a dojatá sa pýta: "You?". Tá finálna scéna je neuveriteľne dojímavá. Jeden
z najvplyvnejších filmových kritikov James Agee ju nazval najväčším hereckým výkonom a najvypätejšou scénou v dejinách filmu.
Posledným nemým filmom Charlieho Chaplina a posledným filmom s vandrákom Charliem sú Modern Times.
O mašinizácii doby. O absolútnom odľudštení masovej výroby, ktorá neslúži nikomu okrem hŕstky hyperbohatých industrialistov. Proste ako dnes. Kto niekedy videl, či dokonca zažil výrobnú linku v KIA motors Slovakia, ten to môže iba potvrdiť.
To však samozrejme nie je jediná famózna scéna. V jednom momente je Charlie - opäť neprávom - považovaný za komunistu, je zatknutý a uvalený do väzenia. Tam nevedomky skonzumuje prepašovaný kokaín... Ale čo budem o nej písať, keď si ju môžete pozrieť. Tak dobre som sa už dávno nezasmial.
A nastal problém. Čím ďalej viac bolo totiž evidentné, že tento človek, napriek tomu, že rozprávkovo zbohatol, nezabudol na to, kým je - neprestal byť človekom. Z roztomilého vandráka bol nezávislý tvorca, ktorý čím ďalej jasnejšie a hlasnejšie prehováral
k masám pracujúcich - jeho filmy neboli len čím ďalej tým dlhšie, ale aj prepracovanejšie a vážnejšie. Teda nie že by neboli vtipné, ale okrem toho dostávali väčšiu hĺbku a viac sa vyjadrovali aj k príčinám ľudského utrpenia.
V roku 1939 - šesť dní po tom, ako Veľká Británia vyhlásila vojnu Nemecku, začal Chaplin točiť svoj prvý zvukový film - The Great Dictator. Dnes je ťažké si to predstaviť, ale pre mnohých politikov bol pán Hitler len týždne predtým úplne legitímnym politikom. A v Amerike prevládal duch izolacionizmu - čo sa my budeme pchať do nejakej vojny kdesi v Európe. Bolo to dávno predtým, ako sa svet dozvedel o hrôzach koncentračných táborov a Hitlerove argumenty o útlaku Nemecka a legitímnosti ich boja, brali mnohí vážne. A v tejto atmosfére si Chaplin dovolil natočiť túto veľkolepú a ostrú paródiu na Hitlera, Mussoliniho, ich režimy, symboliku - to všetko. Ale to nie je všetko. Chaplin hrá dve postavy - veľkého diktátora menom Adenoid Hynkel a židovského holiča, ktorý je variáciou na postavu vandráka Charlieho. Čiže ten režim vidíme z dvoch strán - utláčateľa a utlačovaného. Ale keďže sa na seba tak veľmi podobajú, nakoniec dôjde k zámene. Holič v snahe utiecť ukradne nacistickú uniformu. Je však považovaný za veľkého diktátora a uvedený na pódium. Najskôr sa zdráha, ale následne pochopí situáciu, pristúpi k mikrofónu a... Prednesie jeden
z najsilnejších prejavov všetkých čias. A nielen vo svete filmu. Zrazu k nám z piedestálu politika prehovára obyčajný človek. Predstavme si, čo by sa stalo, keby sa toto vysielalo každý deň namiesto správ. A nesmieme zabudnúť na skutočnosť, že ani tu Chaplin nebol iba herec - on to nielen famózne predniesol - on to aj režíroval. On to aj napísal. Každé to slovo, ktoré nám adresuje cez túto postavu, je jeho. Ten prejav je jeho a adresuje ho nám. Aj nám v dnešnej dobe - lebo evidentne je stále aktuálny.
A to bol jeho koniec. Doteraz ho mocenské špičky so stále väčším škrípaním zubov ako tak tolerovali. Týmto prejavom však evidentne tým, ktorí vojnu zinscenovali a obscénne na nej zarábali, vyhlásil Chaplin vojnu. Ani jedno jediné lietadlo Luftwaffe by nevzlietlo bez kerozínu. A ten Nemci nikdy nemali. Až do úplného konca vojny im ho dodávali americkí industrialisti. Biznis je biznis. Objednávky sa musia plniť - vojna nevojna. K tomu treba samozrejme prirátať bankárov, ktorí obom stranám konfliktu na tú srandu ochotne a na úrok požičali peniaze. Kolóny nemeckých vozidiel, hrnúce sa v lete roku 1940 do Francúzska boli vyrobené vo Fordových závodoch. A keď tieto a ďalšie fabriky patriace nadnárodnému kapitálu na konci vojny spojenci zničili bombardovaním, páni továrnici ich zažalovali a vysúdili rozprávkové odškodné. Veď ako by k tomu prišli - prísť o zisky?! Kvôli nejakému bombardovaniu. A čo si to vôbec dovoľujete - násilne nám skončiť našu vojnu?! Tak fantastický biznis! Títo mocní ľudia, ktorí dávno ovládali amerických aj európskych politikov, teraz stáli proti Charliemu. A začali sa diať veci. O tom už však nabudúce.
Pokračovanie: Charlie the Giant 3/3
S pozdravom
Branislav Boba a Magnificent Dragonflies