Niekedy sa stane zázrak a na betóne vyrastie kvet. Ako túto jar - aj som si ho vyfotil. A niekedy sa môže stať, že na betóne vyrastie priamo strom. Ktorý jedného dňa rozkvitne. Drží vlahu, robí tieň, dáva nám kyslík, vytvára úžasnú klímu a teraz ešte aj rozvoniava. A niekedy sa stane už úplný zázrak - ten strom je tak úžasný, že si to ľudia všimnú a nechajú ho tam rásť. A on rastie
a rastie až má jedného dňa gigantické rozmery a svoju energiu prenáša do širokého okolia. A aj keď ho jedného dňa mocní ľudia proti vôli ostatných vytnú, lebo prekážal ich plánom, v pamäti ostatných bude ďalej žiť.
Viktoriánsky Londýn bol zvláštnym miestom - zatiaľ čo vládnuca trieda do hlavného mesta svojho impéria vytrvalo zvážala bohatsvo nemalej časti tejto planéty, ktorú ovládla a v najlepšom duchu britskej demokracie žila v nepredstaviteľnom prepychu, masy chudobných vraj spoluobčanov žili v tom istom meste v nepredstaviteľnej biede. Dobrý obraz tejto situácie podáva film
o beštiálnych skutkoch Jack-a Rozparovača, príznačne nazvaný FROM HELL.
o beštiálnych skutkoch Jack-a Rozparovača, príznačne nazvaný FROM HELL.
Ako vieme, moc korumpuje. A absolútna moc korumpuje absolútne. A armáda chudobných žila na opačnom konci tejto rovnice. Poľnohospodárska spoločnosť, v ktorej žili pradedovia týchto nešťastníkov, sa dávno rozpadla. Po nej prišla ranná industriálna spoločnosť, kde síce ľudia z vidieka boli vtiahnutí do miest, ale stále mali akú takú cenu - ovládali totiž remeslá. Vývoj nových zbraní, za pomoci ktorých ich vládcovia ovládli rozsiahle teritória, kde našli oveľa lacnejšiu pracovnú silu a príchod parného stroja však znamenali, že masy chudobných už vládnucej triede neboli takmer k ničomu. A podľa toho sa k nim správali.
Dnes je ťažké predstaviť si, čo všetko termín chudoba vlastne pokrýva. Nedostatok jedla, neexistencia toho, čo dnes považujeme za pitnú vodu, nedostatočná, či skôr žiadna hygiena, bývanie v podmienkach, ktoré dnes nepovažujeme za vhodné ani pre zvieratá. To samozrejme. Z toho však vyplývajú ďalšie veci: Absolútna bezvýchodnosť. Zúfalstvo. Alkoholizmus. Choroby vyplývajúce zo zlej výživy. Rozpadnutá spoločnosť s rozpadnutými vzťahmi. Nefunkčné či neexistujúce rodiny. Otcovia neschopní zabezpečiť svojim ženám a deťom ani to najzákladnejšie. Matky odkladajúce svoje deti vedomé si faktu, že ich nemajú z čoho uživiť. Túlavé deti. Túlaví starci...
Rok po útokoch Jack-a Rozparovača, teda v roku 1889, sa v tom istom meste narodil človek, ktorý dostal meno Charles Spencer Chaplin. Jeho matka, Hannah Chaplin, bola dcérou obuvníka, jeho otec synom mäsiara. Obaja sa pokúšali živiť zabávaním - vystupovali v tzv. Music Halls - čo bol akýsi predchodca toho, čomu dnes hovoríme varieté. On spieval, ona davy zabávala hraním, spevom a tancom. Keď sa brali, ona mala 3-mesačného syna s iným mužom. Spolu boli 3 roky. Charles Chaplin Senior prepadol alkoholizmu. O deti sa nestaral a vo veku 38 rokov umrel na cirhózu pečene - Charlie mal vtedy 13 rokov. Jeho matka mala ďalšieho syna s ďalším mužom, ktorý keď mal 6 mesiacov, otec ho vzal a so svojou matkou a bratmi sa zvítal až o ďalších 30 rokov.
Hannah Chaplin to nemala ľahké - jedného dňa stratila počas vystúpenia hlas. Na pódium musel pribehnúť 5 ročný Charlie
a dospievať to za ňu. Bolo to jeho prvé a jej posledné vystúpenie. Z dažďa sa práve dostala pod odkvap. Bývali v rôznych pivničných bytoch a o seba a svojich dvoch synov sa snažila postarať tým, že šila šaty. Charlie si na to neskôr spomínal: "I was hardly aware of a crisis because we lived in a continual crisis; and, being a boy, I dismissed our troubles with gracious forgetfulness." Potom však začala trpievať bolesťami hlavy a nakoniec sa u nej prejavila psychóza, kvôli ktorej bola opakovane umiestňovaná do blázinca. Šlo to s ňou z kopca - pobyty v blázinci sa neustále predlžovali až sa stali permanentným stavom. Ale než k tomu prišlo, podarilo sa jej v jej synovi zasiať semienko entuziazmu a vášne pre príbeh a divadlo tým, že mu čítala. Ten neskôr vo svojich pamätiach uviedol, že to bola ona, kto mu ukázal, ako napodobňovať iných, ako ich pozorovať a vypozorovať ich emócie: „In this dark basement room in Oakley Street my mother ignited for me the most gentle light, the world has ever known and that literature and theatre has given the grandest and richest issues: love, compassion and humanity." Aj ten najgigantickejší zo stromov sa rodí z drobného semienka.
Charlie najskôr trávil roky v inštitúcii zvanej Workhouse, ktorá bola niečo medzi sirotincom, polepšovňou a pracovným táborom,
a potom sa musel pretĺkať sám. Pomohol mu jeho starší brat a kontakty ich otca - najskôr tancoval, potom hral a postupnými krôčikmi sa dostával k tomu, čo od začiatku videl ako svoju doménu - ku komédii. Účinkoval v mnohých súboroch a všade, kde ho prijali sa s ním onedlho zase lúčili, lebo už mal lepšiu ponuku. V roku 1908 sa 19-ročný Charlie stal hviezdou prestížnej Fred Karno Comedy Company, ktorá sa o dva roky neskôr vydala na turné po Spojených štátoch, ktoré trvalo do roku 1912. Po tomto turné sa ešte vrátil do depresívneho Londýna. Na druhom turné po USA, v roku 1913 však dostal ponuku od filmu.
Keď po druhýkrát v živote stál pred kamerou - vytvoril najznámejšiu a najzásadnejšiu postavu dejín kinematografie a najznámejšiu postavu celého 20-teho storočia: "I wanted everything to be a contradiction: the pants baggy, the coat tight, the hat small and the shoes large ... I added a small moustache, which, I reasoned, would add age without hiding my expression. I had no idea of the character. But the moment I was dressed, the clothes and the makeup made me feel the person he was. I began to know him, and by the time I walked on stage he was fully born."
a ďalšiu.
V snímke The Tramp (Vandrák) z roku 1915 sa táto postava navždy stala tou, ako ju poznáme - Chaplin k nej pridal novú dimenziu - už nešlo len o srandu a o akciu - ústredným motívom je zrazu fakt, že vandrák Charlie je dobrosrdečný. Sám v nelichotivej životnej situácii - vždy sa snaží pomáhať iným. Najmä ženám. A aj keď jemu samotnému osud nežičí, rozdáva úsmev. A aj v nasledujúcom snímku - The Bank - dochádza k javu nevídanému - komédia sa nekončí happy end-om - dobrák Charlie pomohol iným, ale sám stíhaný osudom - odchádza pokračovať vo svojej ceste vandráka - on už to nejako zvládne.
Charlie to nehral. On dobre vedel, že sú situácie a ľudia, ktorým už nezostáva nič než smiech - to jediné ich delí od šialenstva, to jediné z nich ešte robí ľudskú bytosť - lebo moc smiať sa máme všetci. "It is paradoxical that tragedy stimulates the spirit of ridicule ... ridicule, I suppose, is an attitude of defiance; we must laugh in the face of our helplessness against the forces of nature – or go insane." Sú slová samotného Chaplina. Alebo plač. Preto sú jeho filmy tak hlboko dojímavé - strašná ľudská dráma prechádza do srdečného smiechu a naopak. Preto si vyberal námety hovoriace o ľudskom utrpení a premenil ich na komédiu. Ktorá je však všetko, len nie povrchná. A preto je taká úžasná - lebo pri nej môžeme aj plakať, lebo sa môžeme smiať aj na tom, čo je inak také smutné.
Pokračovanie: Charlie the Giant 2/3
S pozdravom
Branislav Boba a Magnificent Dragonflies