Glenn Gould

Glenn Gould

V histórii klasickej hudby asi niet religióznejšieho skladateľa ako Johann Sebastian Bach. Preto asi niet božskejšej hudby než je tá jeho. Na 50-tom ročníku Edinburgh International Festival v roku 1997 som si zakúpil lístok práve na interpretáciu jeho skladby pre organ, ktorá sa konala v miestnom Greyfriars Kirk (Škóti nemajú church, ale kirk). A ešteže som sedel v prvej rade jednej zo sekcií, lebo pani čo sedela vedľa mňa ten neuveriteľný pretlak nedokázala ventilovať inak než tancom. Aj ja som mal čo robiť - Bach, organ a starý kostol - to je naozaj silná kombinácia.

S Bachom je však problém - všetko čo zanechal sú noty. A žiadne informácie o tom, ako ich hrať. To je teda predmetom interpretácie. Nejdem to ani ďalej rozvíjať, lebo vo videu, ktoré posielam to na príkladoch vysvetľuje sám Leonard Bernstein. Do značnej miery ide teda o pochopenie, či skôr možno zachytenie ducha toho, čo Bach myslel, zažíval a chcel povedať. A v tom niet väčšieho génia než bol Kanaďan menom Glenn Gould.

Absolventský koncert na Torontskom kráľovskom konzervatóriu odohral, keď mal 12 rokov. Keď mal 31, odohral svoj posledný koncert a ďalších 19 rokov sa venoval už len štúdiovým nahrávkam. Pri klavíri vždy sedel na tej istej stoličke, ktorú pre neho skonštruoval jeho otec a tak - na rozdiel od štandardného spôsobu hry na klavíri - sedel akoby pod ním. Do svojej hry si spieval. Jeho hmkanie a pospevovanie je dokonca prítomné aj na štúdiových nahrávkach. Nevedel inak - v extáze s milovanou hudbou Bacha, či Beethovena sa nedokázal ovládať. Sledovať ho je preto neuveriteľný hudobný aj vizuálny zážitok.

 

S pozdravom

Branislav Boba a Magnificent Dragonflies